Raná starostlivosť

Ak je dieťa v pohybe alebo v zmyslovom vnímaní znevýhodnené, je často potrebné upraviť podnety aj prostredie dieťaťa. Aby sme prebudili jeho záujem, podnety zjednodušujeme, zosilňujeme, približujeme alebo nahrádzame (napr. zrak hmatom, sluchom). Avšak nemali by sme vytvárať dlhodobo umelé prostredie, ktoré izoluje dieťaťa od bežného života. Lilli Nielsenová odporúčala využívať pre hru dieťaťa bežné predmety z domácnosti.

„Malá izba“ je ako zmenšený dostupný svet

Nielsenová navrhla Malú izbu tak, aby dieťa dokázalo obsiahnuť jej hranice svojím telom, pohybom rúk. Zaujímavé predmety ostávajú na svojich miestach, takže ich ľahko nájde. Hrúbku bielizňovej gumy použitej na zavesenie predmetov prispôsobujeme možnostiam a potrebám dieťaťa. Použité predmety ponúkneme dieťaťu na preskúmanie aj voľne, pretože dieťa môže zavesené predmety vnímať odlišne.

Podobný princíp upevnenia predmetov pomocou gumy použila Nielsenová aj u ďalších pomôcok (manipulačnej kniha, pozičná doska). Pozičná doska je vyrobená z dierkovanej hobry. Môžeme ju položiť na stolík alebo na zem. Predmety sú priviazané 10-15 cm dlhou bielizňovou gumou. Umožňuje to dieťaťu predmet uchopiť, strčiť do úst, preložiť v rukách, pustiť a znovu vziať. Dieťa tak vždy predmet dosiahne a môže ho lepšie preskúmať.

Dieťa začne postupne integrovať pohyb a zmysly, kombinovať aktivity

V hre dieťaťa umiestneného v Malej izbe môžeme pozorovať, ako spája pohyb ruky so zrakom, sluchom, hmatom. Nielsenová odlišuje až 7 vývinových úrovní rozvoja hry a vnímania priestorových vzťahov v Malej izbe. Dieťa s rozvinutou hrou napr. počas skúmania zaveseného predmetu rýchle hľadá iný, aby ich hmatovo porovnalo. Podobne môže vytvárať a porovnávať zvuky s jedným alebo dvoma predmetmi. Presne siaha po predmetoch v určitých smeroch a polohách.

Sekvenčné hry – dieťa opakovane manipuluje s predmetmi v tom istom slede. V Malej izbe ich umožníme zavesením 16-20 predmetov. Dieťa sa učí vybrať si, čo chce. Sekvenčné hry prispievajú k porozumeniu pozície predmetov, posilňujú dôveru nájsť predmet. Dieťa si precvičuje aj zapamätanie pohybov, ktorými dosiahne očakávaný výsledok. Je to základ pre vnímanie postupnosti činností v bežnom živote. Určité postupnosti dávajú lepší výsledok. Najprv si dáme dole topánky a potom ponožky. Odkrútime vrchnák a potom vytlačíme pastu.

Debničky pokladov

Dieťaťu poskytujeme nielen odlišné predmety, ale aj porovnateľné. Kľúče, lyžičky, kefky… Kľúče navlečené na krúžok podporujú praktické chápanie množstva a oddeľovanie častí od celku. Ostávajú v dlani dieťaťa, môže ich oddeľovať po jednom. Nielsenová to navrhla ako náhradu. Vidiace dieťa vidí svoje prsty jednotlivo, aj ich zavretie do päste-jedného celku. Plnením nádob si dieťa osvojuje aj základné pojmy, ako veľa-málo, plný-prázdny.

Medzi pokladmi Nielsenovej nájdeme: povrázky, gumené klaksóny a zvončeky, kolíčky na bielizeň, plastikové riadiky, hrebene, krabičky na mydlo aj s mydlom, peňaženky, naberačky, fúkaciu harmoniku, kabelky, šľahače, sitká, budíky, pumpičku na bicykel…

Komentovanie a zdieľanie zážitkov

O potrebe komentovať a zdieľať hru dieťaťa dospelým sme už hovorili. Nezabúdajme ale na tón a intonáciu hlasu. Tú istú vetu („Tu máš hrkálku“) môže dieťa vnímať odlišne. Ako povzbudzujúcu alebo tlmiacu. Komentovanie situácie je dôležité aj z iného dôvodu. Dieťa s dobrým zrakom vidí, že sa pozeráme na tú istú vec ako ono. Vníma, že spoločne niečo sledujeme. Dieťa, ktoré nerozlišuje našu tvár, potrebuje na to upozorniť. Na prežívanie a zdieľanie rovnakej situácie s inými ľuďmi.

Postupnosť v rozvoji konštrukčnej hry

Nielsenová podrobne pozorovala, ako sa deti učia v hre tvorivo používať predmety a prostredie. Základom je, aby dieťa dokázalo dávať jeden predmet do druhého. Táto schopnosť dieťaťa začína už v najranejšom veku, keď si dieťa strká prsty do úst. Dieťa ju neskôr využije aj v bežnom živote. Pri vsúvaní nôh do topánok, strkaní ruky do rukávov, zapínaní gombíkov do dierok.

Ďalšou úrovňou vývinu hry je rozoberanie skladačiek, oddeľovanie častí od seba. Keď už dieťa dokáže predmety prekladať v rukách, je čas podporiť rozoberanie hračiek. Môžeme si vyrobiť jednoduchú pomôcku: upevníme suchý zips na plechovku a prilepíme na to drobné predmety. Nezabúdame, že dieťa potrebuje zaoberať sa rozoberaním vecí dlhší čas. Až potom začne časti skladať.

Vyberanie z krabice

Pri vyberaní predmetov z krabice sa deti, ktoré nevidia, správanú podľa Nielsenovej podobne ako vidiace.

• Spočiatku dieťa predmet ihneď zahodí, nevšíma si, kam dopadne. Neskôr hračku rýchle preskúma, kým ju odhodí.

Nevidiace dieťa si začne všímať zvuk pri dopade; vidiaci sa pozrie, kam hračka dopadla. Deti začínajú vnímať súvislosť medzi svojou aktivitou a výsledkom. Neskôr nevidiace dieťa ND začne hádzať rôznymi smermi a zaujato počúvať zvuky. Vidiace dieťa sleduje polohu predmetov v priestore. Potom si začnú deti klásť určité hračky do svojej blízkosti, na dosah. Ostatné zahadzujú. Odloženú hračku kontrolujú pohľadom alebo dotykom. Ak na hračku nedosiahnu, krikom si privolajú pomoc. Nevidiace dieťa však potrebuje viac času, aby za hračkou začalo liezť. Pri vyberaní hračiek z krabice si deti začnú odkladať vedľa tie najzaujímavejšie. Nakoniec začnú deti predmety klásť späť do krabice. Nevidiace deti majú tendenciu nechávať si hračky v dosahu. Vidiace deti si niekedy rozložia hračky na rôzne miesta v miestnosti.

Čo ak dieťa dlhodobo všetko iba zahadzuje?

Ak dieťa ustrnie v hre a stále iba všetko zahadzuje, môžeme zvážiť príčiny a podľa toho postupovať:.

• Problémom je, že sa nedokáže za hračkou pohybovať?
• Alebo má ťažkosti lokalizovať zvuk?
• Má veľkú silu v rukách? Hračku zahodí tak daleko, že ju nemôže dosiahnuť?
• Naučilo sa, že sa iné nedá robiť?

Hra na búchanie je podľa Nielsenovej nevyhnutnou etapou v rozvoji hry. Pomáha porovnávať zvukové vlastnosti predmetov a povrchov, povzbudzuje džavotanie dieťaťa, jeho hlasové prejavy, vývin svalstva rúk, používanie nástrojov. Pri podpore dieťaťa zvážime, či potrebuje posilňovať svalstvo, rozoznávať zvuky alebo učiť sa používať nástroje.

Stavanie predmetov na seba

Deti majú obvykle veľkú radosť, ak môžu niečo zbúrať. U detí, ktoré majú ťažkosti so stavaním komínov, vyberieme predmety, ktoré sa ľahšie kladú na seba. Nielsenová navrhla použiť hrnčeky a tanieriky z ťažšej umelej hmoty.

Ako sa táto hra môže vyvíjať? Dospelý najprv postaví hrnček, naň položí tanierik a tak ďalej. Keď dieťa už nepočuje zvuk sprevádzajúci stavanie, s radosťou strčí do stavby rukou. Neskôr sa dieťa rozhoduje, kedy vstúpi do hry a stavbu zbúra… Potom sa možno bude snažiť chytiť časť komína. Naznačí, že chce komín znovu postaviť.

Neskôr môže dieťa pomaly približovať ruku ku stavbe a chytí jeho časť. Začne rozoberať komín po častiach miesto zborenia. Neskôr si môže rozobrané časti ukladať v dosahu. Ďalším krokom môže byť ukladanie dielov do radu.

Posledným krokom je snaha skúšať stavanie dielov na seba. Často to nepôjde bez dlhodobej trpezlivej pomoci dospelého, obmieňania použitých predmetov a materiálov.

Spracovala: Otília Čechová

Použitá literatúra: L. Nielsenová, Učení zrakově postižených dětí v raném věku, Praha 1998 L. Nielsenová, Dotýkej se, ať pochopíš, Středisko rané péče Praha, 1992 L. Nielsen, Space and Self, Copenhagen, 1992 — OCR End —